Reálne sny - 1. časť

28. března 2013 v 18:43 | Janushka |  Reálne sny
Prinášame vám (pri všetkej skromnosti) úžasnú (!!!) poviedku o Tokio Hotel z dielne Popcorn a mňa :) Je to poviedka o dvoch dievčatách, ktoré vo svojom voľno čase vypomáhajú v detskom domove, ktorý sa ale dostane do finančnej krízy a dievčatá vymyslia plán, ako pomôcť domovu i potešiť jeho obyvateľov... A nakoniec i seba :) Príjemné čitanie :)


V detskom domove na rohu istej nemeckej ulice bolo rušno ako každý deň, keď sa podával obed. Všetky deti behali po chodbách, vymaľovaných bielou farbou a ozdobený kresbami detí, ktoré tu žili. Každé z nich malo podobný osud. Či ich rodičia alebo matka odložili, alebo o rodičov prišli tragicky. Skončili tu, v detskom domove, kde čakali až príde niekto, kto ich z tadeto vezme a dá im náhradnú lásku za tú, ktorá im najviac chýbala. Elsie kráčala po chodbe smerom k jedálni a naháňala zvyšné deti, nech sa utekajú najesť. Vysoká dievčina s blond vlasmi sledovala všetok chaos na chodbe veľkými hnedými očami, v ktorých sa odrážal smútok ruka v ruke s radosťou. Zbožňovala tieto deti a chcela im čo najviac pomôcť.

Aj preto tu pomáhala niekedy ako brigádnička, keďže detský domov si nemohol dovoliť platiť viac ľudí na plný úväzok, no praxovala tu aj vďaka svojej vysokej škole. Každé dieťa pre ňu znamenalo toľko, čo jej ozajstná rodina. Prešla dverami do jedálne, na ktorých sa už olupovala farba a sledovala, ako si každé dieťa sadlo za stôl a schmatlo do rúk lyžicu. So smiechom podišla k chlapcovi, ktorý si naberal polievku vidličkou a premýšľala, ako na to asi prišiel, keď zbadala skupinu chichúňajúcich sa chlapcov, ktorí mu túto múdrosť poradili. Karhavo na nich zdvihla prst, keď sa rozrazili dvere a dnu vstúpila Chelsea, jej kamarátka a zároveň kolegyňa.

,,Sorry, dnes sa zákazníci rozhodli vyzerať lepšie ako inokedy," zasmiala sa a položila na zem igelitky s nákupom. Červenovlasé dievča sa usadilo za stôl k jednému z jej obľúbencov, aby si vypočula aký zlý sen sa mu sníval a Elsie sa stále len usmievala. Úsmev ju však prešiel, keď zbadala tvár ich vedúcej a zároveň riaditeľky detského domova, Michaela. Stretol ju rovnaký osud, ako veľa detí v tomto domove. Aj ju jej matka odložila, keď ju ako 16 ročná porodila. Vedela, ako deti potrebujú lásku a nehu, no zároveň aspoň nejaký domov a pocit bezpečia. Michaela pravidelne chodila ako bez duše. Elsie sa jej nedivila, detský domov bol pomaly na spadnutie, v niektorých miestnostiach sa omietka olupovala a deti tam nesmeli už ani vkročiť. Nikto to však neriešil, štát neprispel a ľudia nemali toľko peňazí, aby im pomohli. Chelsea sa pridala k Elsie a sledovala Michaelinu ustaranú tvár posiatu vráskami no láskavým pohľadom.
,,Zase nejaká zlá správa, čo?" spýtala sa Chelsea a sledovala ju modrými očami orámovanými hustými čiernymi riasami.
,,Hm, zrejme. Netvári sa práve nadšene," ustarane sa pozrela jej kamarátka, no kým sa stihli niečo opýtať, Michaela zase odišla z miestnosti a oni dve mali starosti s deťmi, keďže ako vychovávateľky boli len štyri.
,,Kto dojedol nech ide do spoločenskej miestnosti!" zatlieskala Elsie a nahodila prísny výraz pod ktorým sa však skrývala neha.
,,A vy čo? Rebelujete?!" zasmiala sa a sledovala skupinku dievčat, ktoré sa nakláňali nad nejakými papiermi. Tie sa len zachichotali a ďalej si riešili svoje.
,,Čo to máte?" nakukla Chelsea cez rameno jednej čiernovlasej dievčiny. ,,Fíha, Tokio Hotel? Oni ešte existujú?" rypla si do nich a so smiechom ich obišla, aby si mohla prisadnúť.
,,Sú super! Raz ich musíme stretnúť!" skríkla malá brunetka, schmatla časopis a rýchlo si ho strčila do veľkého vrecka mikiny. O chvíľu vybehla z miestnosti a dievčatá s krikom za ňou, aby im ho vrátila.
,,Pubertiačky," usmiala sa Elsie a spoločne nasledovali baby do miestnosti, kde poobede všetci pozerali telku a hrali hry.
Bolo asi desať hodín večer a mladšie deti už spali. Elsie, Michaela a Chelsea sedeli pri jednom z voľných stolov a sledovali ich zverencov, ktorí boli zaujatí výdobytkami modernej doby. Popíjali čaj, ktorý Chelsea kúpila po ceste do domova.
,,Ako ti ide práca?" otočila sa na ňu Michaela a odpila si z horúceho čaju, na čo hneď sykla od bolesti z oparených pier.
,,Dá sa, každý deň je niečo a zarobím dosť na nájom a na seba," usmiala sa dievčina s vlasmi odfarbenými na červeno a pre istotu si pofúkala čaj.
,,Ale šlo by ti to lepšie keby si tu nesedela, však?" smutne poznamenala riaditeľka domova.
,,Myslím, že keby sme tu nechceli sedieť, tak tu nesedíme." Ukončila túto debatu Elsie a z tašky vybrala koláč obalený priesvitnou fóliou. Nakrájala ho, ak sa to tak dá povedať, čajovou lyžičkou a každá z nich si vzala do rúk jeden kúsok.
,,Jéj, vy máte ten s čokoládovou polevou?" prisadla si k nim s úsmevom Alexandra, čiernovlasá dievčina zo skupiny obdivovateliek istej kapely. Elsie sa len usmiala a posunula jej koláč vpred.
,,Tak čo, ako to ide?" Chelsie jej podala ďalší kúsok koláču a sledovala jej strhanú, bledú tvár. Alexandra mala takmer 18 rokov, čo znamenalo, že o chvíľu opustí brány detského domova. No čo ju trápilo viac, že jej mladšia sestra tu musí zostať ešte nejaký čas, keďže bývanie a prácu nie je ľahké nájsť. Prešla si už niekoľko pestúnskych rodín, no nikde sa neuchytila dlhšie ako pár mesiacov. Zažila si toho veľmi veľa a nikto nevedel, ako jej pomôcť. Pestúnska rodina Nemethových ju využila akurát tak ako fackovacieho panáka a poslíčka, keď potrebovali doniesť pivo, víno alebo čokoľvek, čo uhasí ich neskutočnú závislosť na alkohole. Keď prišla kolízna opatrovníčka skontrolovať byt, Alexandru našla krčiacu sa nad jej náhradným otcom, ktorý ležal totálne na mol na zemi v kúpeľni vo vlastných zvratkách a ona sa pokúšala ho zdvihnúť. V domove bola do dvoch dní opäť, čo najviac tešilo jej sestru.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Reálne sny

Klik :) 100% (15)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama