Nikdy nevieš, ako dopadneš

25. března 2013 v 16:06 | Popcorn |  Nezaradené - jednodielovky
Jednodielna poviedka o tom, ako sa ľudia k sebe dokážu zachovať.. snažila som sa poukázať, že aj šťastie je len vec prchavá a nemusí to byť stále. preto by sa ľudia mali k sebe zachovať trocha inak. Teraz nehovorím o tom, aby ste každému na ulici dali 5€.. toto je len príklad, ako môže skončiť niekto, kto je príliš na vysoko a nepremýšľa. :) hádam sa vám bude páčiť :)





Slnko svietilo pomerne ostro. Ľudia žmúrili proti nemu oči, snažili sa cezeň dovidieť, no aj tak si vždy pritiahli tesnejšie ku krku sveter alebo šatku.
Malá tichá kaviareň, pomerne drahá, zívala prázdnotou. Na terase sedel len mladý muž, čierne vlasy upravené len trochou gélu na vlasy, priťahovali slnko a pozornosť iných dievčat. Plné pery práve ochutnávali sladkú kávu, ktorú si dal, aby sa prebral na tak skoré ráno. Čakalo ho ešte niekoľko pracovných sedení, no kým sa prebral, pozoroval ľudí v meste. Zväčša to boli nudní ľudia, ktorí sa ponáhľali do nudných prác, ktoré ich isto ani ničím nenapĺňali. Teda aspoň podľa neho. Bez nálady si premiešal kávu lyžičkou, aby sa premiešala ešte viac s cukrom. Položil ju na červený obrus. Bolo mu jedno, že zašpinil drahé prestieranie stola. Veď si za raňajky zaplatil riadne peniaze.
Okolo neho prešla vetchá starenka. S námahou sa chytila rozheganého zábradlia vráskavou rukou, zodratou tvrdou prácou. Unavene vydýchla a zdvihla modrý pohľad k chlapcovi, ktorý raňajkoval pred ňou. Hladno sledovala, ako mu priniesli teplý croassant, do ktorého sa s chuťou zakusol.
,,Mladý pán, prosím, pomôžte," šepla popraskanými perami, naťahujúc slabú ruku.
Poriadne si ju premeral. Šatka okolo jej šedých vlasov bola špinavá, dotrhaná. Jej oblečenie nevyzeralo o nič lepšie. Nebola to typická žobráčka, akú by ste stretli na hocakej inej frekventovanej ulici. Bola pomerne čistá na jej pomery a hoci jej to robilo problém, pokúsila sa pôsobiť upravene.
Aj tak po nej znechutene fľochol svojimi čokoládovými očami a pokrčil pekne vytvarovaným nosom.
,,Choď robiť! Daj mi pokoj!" zazrel po nej zhnusene, bez kúska súcitu či pochopenia.
Starká nepovedala nič. V očiach sa jej nezjavil smútok ani hnev. Pozrela sa do zeme, napravila si dlhú sukňu, na konci rozstrapkanú, a pokračovala ďalej. Nevládala však ísť tam, kde by ju možno pohostili. Za pomoci rúk a vystúplich tehál z budovy, si sadla do jej tieňa a opäť s námahou povzdychla. Ani si neuvedomila, sedela oproti chlapcovi z reštaurácie. Trpko sa pozrela, ako si opäť čosi objednal, no pohľad rýchlo obrátila na človeka, ktorý kráčal popri nej.
,,Prosím vás, pomôžte!" dlaň sa triasla starobou, bledá pokožka volala po mladistvosti, vytŕčajúce kosti po jedle. Ľudia ju obchádzali. Niektorí sa tvárili, akoby ju ani nevideli, hoci jej tieň im priam trhal pohľad. Iní jej vynadali do príživníkov a ignorovali ako tí predtým. Nikoho nezaujímalo, ako sa dostala na ulici, prečo tam sedí a žobre. Prečo ju hneď odsúdili? Vedia jej osud?
Tmavovlasé dievča kráčalo ulicou, nestaralo sa o ostatných, bolo jej jedno, kto kráčal oproti nej. Neponáhľalo sa nikam, netrápilo ju, či príde niekam neskoro. V ušiach jej hrala hudba z mp3, ruky vo vreckách čiernej koženej bundy sa zohrievali, nohy obuté v teniskách si kráčali svojou cestou.
Pesnička v slúchadlách skončila, čakala, kým začne ďalšia. No na miesto nej počula len prosbu o pár drobných. Prekvapene zastala, hľadala pohľadom slabý hlas, ktorý ju prosil. Pri nohách jej už pomaly ležala stará pani, prosiaca o pár drobných na jedlo. Dievčina si prehodila tmavé vlasy cez plece, obzrelo sa po okolí. Zazrela reštauráciu s červenými upravenými stolmi. Bez toho, aby starej žobráčke čokoľvek odpovedala, rozbehla sa do luxusného podniku.
,,Jeden čaj, tamten koláč a poprosím ešte bagetu. Áno, tú. Zabaliť." Vytiahla z tašky modrú peňaženku, hodila im tam peniaze, no počkala si na presný výdavok. Opäť vyšla von, prešla okolo chlapca s čiernymi vlasmi, ktorý ju uprene so záujmom sledoval. Sadla si k staršej pani a s úsmevom jej podala ruku.
,,Ja som Alicia." Predstavila sa.
Prekvapene na ňu pozrela stareckými očami: ,,Emily."
Alicia otvorila vrecko s koláčikmi a čajom, ktorý jej hneď vopchala do rúk. Potom vytiahla koláč a ponúkla ju. Starká si ju chvíľu ohúrene prezerala, no hlad volal po jedle. Lačne schmatla dobrotu z rúk. Nedbala na spôsoby, chcela byť čo najskôr aspoň trocha zasýtená a zahriata čajom. Alicia pri nej ešte chvíľku zotrvala, potom jej pomohla sadnúť si aspoň na lavičku. Za ten čas, čo tam s ňou sedela, šlo okolo niekoľko ďalších ľudí. Pokrytcov, ktorí zrazu aj vedeli hodiť pár drobných k ich nohám. Tmavovlasá dievčina do nich zabodla zelené oči s výčitkou, prečo jej nepomôžu inak. Alebo prečo nepomohli do teraz. S ospravedlnením, že už musí ísť, sa dvihla a odkráčala opäť do reštaurácie, kde si chcela ešte kúpiť fľašu malinovky.
,,Hej ty, počkaj," zastavil ju chlapčenský hlas, znejúc panovačne. Otočila sa, či tým ,Hej ty' mysleli práve ju.
,,No?"
,,Prečo si to spravila?"
,,Čo presne?"
Na tvári sa mu vyhodil posmešný úsmev, jeho oči si ju poriadne premerali.
,,Prečo si jej tak pomohla? Veď je to len obyčajná žobráčka!"
,,Vieš snáď, prečo tak skončila? Čo sa v jej živote prihodilo?" nečakala na jeho odpoveď, ďalej si hovorila svoje: ,,Pripadá ti ako jedna z tých, ktorí sa len priživujú alebo ako človek, ktorí zrazu stratil domov, rodinu..?"
Chlapec sa pozrel smerom k starej žobráčke - Emily. Prosila niekoho z vedľajšieho podniku, či by im nemohla aspoň občas pomáhať. Alicií pri tomto pohľade stislo srdce, Tomovi - čiernovlasému chlapcovi, peňaženku.
,,To nič neznamená. Ale aspoň, že sa pokúša pracovať!" pohŕdavosť v jeho očiach ju priam až bodla. Povýšenecky na neho poslednýkrát pozrela a vošla dnu, aby uhasila smäd.
Pri odchode sa na neho ešte obzrela a s pohŕdaním povedala: ,,Nikdy nevieš, ako dopadneš!"

,,Ahoj láska!" hodila sa Tomovi okolo krku krásna bruneta. Pobozkal ju na pery a poodtiahol ju od seba. Premerial si ju svojim typickým frajerským pohľadom. Bol spokojný so svojim výberom. Nádherná žena, štíhla postava, ktorú obopínali tesné šaty a vysoké opätky zdôrazňovali pevný zadok. Hlboký dekolt vábil jeho pohľad, čo si presne uvedomovala ona.
Nezaujímala sa, aký mal deň. Trápilo ju, kedy pôjdu na nákupy. A on to vedel. Najsmutnejšie bolo, že ho to vôbec netrápilo. Napriek únave schmatol peňaženku a kľúče od auta a vyšiel s ňou na nákupy.

O pár mesiacov neskôr sedel vo svojej luxusnej pracovni, kde si neľútostne trieskal hlavu o stôl. Nemal nápad ďalší projekt, ani jeden tón pre ich novú hudbu. Riaditeľ mu neustále pripomínal, aby si pohol, termín neúprosne tlačil na jeho voľné dni. Zúfalo si prešiel niekoľko dňové strnisko rukou, pretrel oči a klesol opäť k papierom na stole. Nevedel, čo má robiť. Ako to všetko stihnúť.
,,Myslím, že toto povedalo za všetko. Mal si veľmi dlhý čas, Tom. za tú dobu si len jeden návrh na náš veľký projekt?" pozrel na neho jeho producent prísnym pohľadom.
,,Nebolo kedy," premýšľal, že v hlase mohol zahrať viac ľútostivého tónu, no nechcelo sa mu.
,,Aha. Chceš ešte termín? Možno by sme to spoločne stihli."
,,Nie. Možno, keď sa mi bude chcieť, príde inšpirácia sama."
Riaditeľovi sa na čele zjavila vráska. Nahol sa nad stôl, zdvihol slúchadlo od pevnej linky a zašomral čosi sekretárke. Tá sa už o malú chvíľu zjavila vo dverách s papiermi, ktoré ledabolo položila pred Toma.
,,Čo to je?"
,,Tom. naša spolupráca končí. Nehnevaj sa, ale už veľmi dlho nie si spraviť jednu poriadnu prácu. Miesto toho riešiš nejaké módne agentúry, kde sme ťa tiež pretlačili my. Uvedom si, že si sa presadil hlavne ako gitarista skupiny. A teraz na tú prácu kašleš."
,,Ale veď Cdčko môžeme vydať aj neskôr, fanúšikovia počkajú!" bránil sa bez akéhokoľvek vysvetlenia.
,,Z tých fanúšikov ty žiješ. To si uvedom."
Producent počkal, kým Tom podpíše papiere o výpovedi a poslal ho von z pracovne. Sledoval, ako za sebou zanecháva svoj talent, svoj zápal a nadšenie pre prácu.


,,Ako to myslíte, že nemôžem ísť na prehliadku?!" zvýšil hlas na šéfku modelingovej agentúry, kde sa občas pretŕčal v ich oblečení.
,,Už nie ste gitarista kapely. Nie je o vás taký záujem a my tu takých ľudí nepotrebujeme," bezvýrazne mu vysvetlila blondína s prísnym pohľadom v očiach.
,,A to mi poviete len tak?!"
,,Pre nás nie ste prínosom. My hľadáme ľudí, ochotných pracovať."
,,Ale ja som pracoval!" udrel päsťou do stola. ,,Makal som tvrdo!"
Blondína posmešne stiahla z nosa okuliare a zazrela ponad rám na chlapca pred sebou.
,,Hrať na gitare a občas sa promenádovať po móle v značkovom oblečení nazývate prácou? Navrhli ste oblečenie vy sám? Založili ste kapelu vy sám? Nahrali alebo napísali jeden jediný text?"
Tom zahabkal prekvapením nad jej slovami. Povedal pár jedovatých poznámok na adresu agentúry a okamžite vystrelil von. Vo vreckách hľadal krabičku cigariet. Žiadne už nemal. Namrzene otvoril peňaženku, aby si kúpil ďalšie, no tam bolo už len pár drobných. Šťavnato zanadával a odkráčal smerom k autu, aby sa odviezol domov.
,,Kam ideš?" pozrel na svoju priateľku, ktorá ho už vítala s kufrom v rukách a nemilým prekvapením.
,,Preč. Nebudem žiť s chudákom."
,,Čo?! Ja nie som chudák! Ešte stále mám dosť peňazí! A všetci ma vezmú späť, som hviezda!" rozčuľoval sa a kopol do stolíka, ktorý stal v predsieni.
,,Dobre, tak až budeš hviezda, zavolaj," poslala mu vzdušnú pusu a ladne preplávala okolo v značkových lodičkách, ktoré jej kúpil za posledné peniaze na účte. Namrzene sa za ňou obzrel s presvedčením, že ona sa ešte vráti. Zdvihol stôl, ktorý prevrátil svojim kopancom a zapozeral sa na papiere, ktoré sa rozhádzali po zemi. Suma na účtoch zrazu vyzerala hrozivo.

Tmavovlasé dievča kráčalo do práce s veselým úsmevom na tvári. Vlasy mala dlhšie, tvár vyspelejšiu. Práve ju povýšili po pár rokoch makania na celkom populárnom denníku. Nezabudla sa zastaviť v stánku, aby si kúpila obľúbenú maškrtu a pitie, keď prešla okolo chlapca, ktorý prosil ľudí o pár drobných. Vlasy mal pochlpené, čierna farba odrástla a bola už v polovici. Kedysi drahé značky na oblečení boli zošúchané, deravé. Ruky, vtedy tak jemné a nezvyknuté tvrdo pracovať, boli drsné, chladné počasie sa odrazilo na ich pokožke. Zarastená tvár vzhliadla smerom k nej. Po tak dlhom čase ju spoznal. Zahanbene pozrel do zeme, cítil sa nehodný jej pohľadu. Po chvíli sa však opäť pozrel pred seba. Stála pred ním, v rukách mala bagetu a s ňou mu podala pár drobných.
,,Prečo?" chrapľavo sa ozval.
,,Čo prečo?" hlas mala rovnako zvonivý ako vtedy, no teraz v ňom necítil pohŕdanie.
,,Prečo to robíš?"
Neodpovedala. Miesto toho položila vedľa neho veci, venovala mu posledný pohľad a bez pozdravu kráčala ďalej svojou cestou. No po pár krokoch zastala a obzrela sa za ním.
,,Nikdy nevieš, ako dopadneš."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Nikdy nevieš, ako dopadneš

Klik :)

Komentáře

1 Suzy Suzy | Web | 25. března 2013 v 16:30 | Reagovat

Tak toto ma velmi prekvapilo..ani neviem čo napisať ..stracam slova..Perfektne si všetko vystihla ..neni to len hocijaka poviedka..je v tom omnoho viac..da sa z toho vela zobrat...klobuk dolu :) Parada :-)

2 Popcorn Popcorn | Web | 25. března 2013 v 20:52 | Reagovat

[1]: Ďakujem Suz, veľmi si to cením :) som veľmi rada že ju berieš takto, bála som sa, že veľa ľudí ju len tak prečíta a odignoruje pointu medzi riadkami. Si veľmi zlatá ♥

3 Lilia Lilia | 26. března 2013 v 2:26 | Reagovat

Máš pravdu mali by sme druhým pomáhať no v dnešnej dobe nám v tom bráni nedôverčivosť. Mnoho ľudí zneužíva dobrotu druhých ľudí, a preto ľudia prestávajú pomáhať (myslím tých, ktorí chcú pomáhať). Niekedy stačí sa pozrieť do očí toho druhého, aby videl či to čo hovorí je pravda, no stále si človek nemôže byť istý. Dnešná doba nás učí nedôvere voči druhým a sebeckosti. Táto poviedka sa mi páčila. Dáva malú nádej, že ľudia, ktorí sú ochotní pomôcť nikdy nevymiznú.

4 emma emma | Web | 4. července 2013 v 23:11 | Reagovat

[3]: Suhlasim skutocne ma to chytilo za srdce velmi zaujimavo napisane take z reality je pekne ze su tu ludia, ktori pomahaju inym aj ked je pravda, ze sa najdu ti co to zneuzivaju...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama